Tichý rozhovor s Krvavou Zuzou

Zuzana Homolová: „Baví mě to, co nedělají úplně všichni“

Měl jsem pocit, že na to, že je „první dámou slovenského folku“, o ní víme v poslední době nějak málo. Že by to bylo tím, že své zatím poslední album poprvé v životě nenahrála s žádným českým muzikantem? Možná proto, že málo hraje v Praze? Nebo že by proto, že ještě nikdy neměla rozhovor ve Folk & Country...? Zatímco jsme odstraňovali poslední zmíněnou hypotetickou příčinu, dozvěděl jsem se, kromě jiného, že v Praze hraje docela dost: během čtyř měsíců už potřetí… Při velmi milém vystoupení v Divadle na prádle toho večera doprovodil Zuzanu Homolovou Vladimír Merta a hrály se převážně písničky z výše zmiňovaného posledního alba Tvojej duši zahynúť nedám. Tato deska, za kterou Zuzana získala cenu SNS IFPI – Aurel (tedy obdobu našich Andělů) za rok 2005 v kategorii world music/etno, se samozřejmě stala středobodem našeho rozhovoru: je úžasná, zase hodně originální a přitom současně s nezaměnitelným rukopisem. Chůzi po velmi úzké hraně, která znamená jak pokoru před lidovou písničkou, tak svobodu najít si ty nejzajímavější možné vyjadřovací prostředky – tu zvládá Zuzana Homolová s velkou bravurou. A tak jsem kladl otázky a do podkladu tvořeného hlučícími opilci (já vím, že jsem mohl vybrat něco příjemnějšího, ale když ta hradčanská restaurace bývávala tak diskrétní…) mi jemným tichým hlasem vyprávěla Krvavá Zuza.

V málokterých dostupných materiálech o vás chybí věta „k hraní slovenských lidových balad ji inspirovalo setkání s francouzským a anglosaským folklórem“. To mně připadá malinko záhadné: pokud někoho opravdu zaujme v nějakém citlivém období dejme tomu anglosaský folklór, tak u něj nejspíš zůstane celý život a věnuje se mu: proč by kvůli lásce k němu měl hrát něco jiného?

To bol vlastne inšpiračný zdroj. Vlastne vlna folkového hnutia vo svete. Ja som bola v šesťdesiatom ôsmom rok vo Francúzsku a tam som sa s tým stretla, zaujalo ma, ako to robia a čo s tým oni robia. A fascinovalo ma, že robia obrovské festivaly, kde jednu útlu ženu s gitarou počúva tridsať tisíc ľudí. A ona pritom spieva celkom civilne nejaké banálne staré príbehy. V tom čase študovala na Filozofickej fakulte slovenský jazyk a literatúru a vedela som o starej literatúre a o zdrojoch ľudových balád, ktorých je na Slovensku dosť zozbieraných. Takže keď som sa vrátila, tak som si jednak doniesla repertoár, francúzskych piesní, čo som si poopisovala a zapamätala si, ako zneli, ale aj zopár anglických, čo som sa tam naučila. Šla som rovno do knižnice a siahla po slovenských zdrojoch, o ktorých  som už predtým vedela. Pomaly som lúskala jednoduchú melodickú linku a siahodlhé baladické texty. Melodický záznam som tak, viac menej po americky transformovala, a spievala s gitarou. No, samozrejme, že to sa nestretalo s nejakou veľmi priaznivou odozvou odborníkov špecialistov, ktorí sa cítili byť majiteľmi folklóru, však že... „Do folklóru nám hocikto nemôže...“ A ešte s gitarou. „To je také trampské a také onaké...“ A tak... mne to neprekážalo... Nebola som na tom závislá, bavilo ma, že to mal kto počúvať. Ja som nevyrastala priamo vo folklórnom prostredí a navyše, moja generácia mala folklór spojený s ideológiou, lebo žiadna politická udalosť sa bez neho neobišla. Napriek tomu som si bola istá, že ľudová pieseň môže osloviť aj najtvrdšieho nepriateľa  folklóru. Preto som to začala robiť inak: potichu, aby ma nebolo počuť vo vedľajšej miestnosti , pravdaže aj preto, že môj hlas by nebolo počuť do tretej doliny... A pravdaže, aj ja som počúvala súčasnú hudbu, blues  a džez . To ma aj priviedlo do pesničkárskeho združenia Šafrán.

Zahraniční člen Šafránu             

Jak jste se potkala s muzikanty ze Šafránu?

Keď som skončila školu a prišla som žiť do Bratislavy, už som tam mala trošku zmapované študentské kluby, kde som vedela, že je zázemie, že tam, v malom komornom prostredí, sa takéto niečo dá... A taký jeden veľmi agilný klub existoval na internáte Mladá garda, kde bolo aj študentské divadlo, z vyradenej rozhlasovej techniky mali internátne rádio, takže si robili vlastné programy z vlastných zdrojov. No a raz mi zatelefonoval jeden chalan z toho štúdia, že tam bol na koncerte istý Jaroslav Hutka a večer potom sedeli a púšťali pásky s mojím koncertom, čo som tam mala pár týždňov pred tým. No a on mu povedal: „Daj jej moje telefóne číslo a nech mi okamžite zavolá, ale nie pred jedenástou.“ No, a tak som na druhý deň čakala, keby odbije jedenásta, zatelefonovala mu a on mi povedal: „Přijeď!“ Tak som prišla v sobotu a potom som prichádzala dosť intenzívne a často. Jaroslav hovoril, že som zahraničný člen Šafránu... A to bolo veľmi dôležité. Nielen pre mňa samotnú, že som poznala českých pesničkárov a  mohla hrávať v Čechách, ale vlastne pre nich tiež, lebo prichádzali hrávať k nám. Nakoniec, keď v Čechách už nemali možnosť hrať, keď sa ten okruh vlastne zužoval, tak na Slovensku sa veľmi pohodlne dalo ešte chvíľu pôsobiť.

Jaký byl první ohlas publika na vaše pojetí balad?

Ľudia sa čudovali: „To nie je pravda, že také strašné veci nám tu spievaš...“ Tak isto ako dnes.

Ano? Říkají vám to pořád?

Určite. To je fantastické: toto ich úplne dokáže vyviesť z miery, ale každodenne potom pozerajú na bulvárne titulky, a to nikým nepohne... Takže tým sa nemôžem nechať zviklať.

Balada je nestravitelná a nudná

Pomiňme „divící se“ s jejich názory: proč jste si ale vy sama mezi lidovými písněmi vybrala právě balady, záležitosti kruté a krvavé? Proč ne nějaké jiné – třeba milostné...

Nakoniec časť z nich je aj milostná...

No, to ale jedině velmi nešťastně milostná...

(Smích) Často pieseň, ktorá sa zdá, že je milostná, je vlastne len začiatkom balady. Veľa pesničiek, o ktorých si ľudia myslia, že je to veselá, milostná pieseň, je vlastne len úvod toho, čo sa potom stalo. Prečo som si ich vyberala? Páčili sa mi tie príbehy a po čase som dospela k tomu, že materiál zvaný balada je pre tú optimistickú dobu nestráviteľný. Bolo mi jasné, že žiadni spracovatelia folklóru, ktorých to je parketa a ktorí sa tým živili, by si nelajsli spracovať baladu, lebo sa nedá ani veľmi ozvláštniť, ani nejako animovať... Tá balada je nekonečná, je nudná, je tam jednoduchý hudobný princíp... Nie je to skrátka materiál, ktorý by sa dal ľahko nejako atraktívne urobiť, takže ani folklórne súbory nemali balady v repertoári. A potom ten pesimistický obsah... to sa nenosilo. Tak som si povedala -  budem to robiť ja. Keďže ma baví robiť to, čo nerobia úplne všetci. Myslím si, že by malo byť ambíciou každého robiť niečo iné, alebo inak, ako je zvykom. Jasné, že boli aj chvíle, keď som si hovorila, či vôbec to má zmysel... Vtedy som zároveň zhudobňovala verše. Ale potom som si povedala, prečo nie.

Věnujete se ještě zhudebňování poezie? Nebo aspoň hrajete ještě někdy své staré písničky?

Ale občas áno. Občas ich do toho koncertu zamiešam, zamontujem jeden, dva kúsky, nie viac, aby bol ucelený tvar toho baladického materiálu. Mám pripravenú hromádku textov – básní niekoľkých poetiek, ktoré ma zaujímajú a ktoré, dúfam, niekedy zhudobním.

Všechny ty kruté balady zpíváte velice klidně, mírně, z vašeho tónu mám vždycky pocit, že se u toho usmíváte. Ohromně to funguje, ale přesto: neměla byste mít v hlase spíš nějakou hrůzu?

To je závislé od mojej schopnosti spevu. Ja neviem spievať ani nahlas, ani nejako veľmi dramaticky, takže robím, čo môžem. A potom, ja osobne mám rada istú introvertnosť, alebo nemám rada prvoplánovosť. Je to trochu rafinovanosť, snaha byť nad vecou, ale aj pohrávanie sa s textom a tichom. Myslím, že spievať tie smutné príbehy s dramatickým nasadením by vyznelo smiešne. Raz sa mi stalo, že po koncerte prišla za mnou Ruska a vyčítala mi, že som sa pritom takmer usmievala... ale to je vec pohľadu. Nemám rada napríklad zjednodušené predstavy o šansoniéroch, že nutne musia prežívať to, čo spievajú. Nehovorím o tradičných francúzskych šansoniéroch, aj keď, pre mňa najúžasnejší Léo Ferré mal takú paletu výrazov, že od diabolského kriku šiel až do šepotu a nehy...

Neuměli jsme najít vydavatele

Deset let mezi poslední a předposlední deskou – to je hodně dlouhá doba. Neměla jste písničky nebo byly jiné důvody?

Pesničky boli. Pesničky som mala, aj so Samom Smetanom sme na tom postupne robili, aj sme ich hrávali. Aj predstava sa nám rysovala - s kým, ako by sa to dalo... Postupne sme v Slovenskom rozhlase nahrali roku 2003 časť pesničiek, lebo sme sa uchádzali o ich vydanie vo vydavateľstve SR. Dodnes som od nich nedostala odpoveď... No jedna vec je, že som to ani veľmi netlačila, lebo mám svoje povolanie, svoju robotu a svoj čas. A Samo rovnako. Skúšala som osloviť ešte dvoch ďalších vydavateľov aj s hotovými nahrávkami, ale im to zrejme nič nehovorilo. Iste by to šlo, keby bola kopa peniazí na stole. Nevedeli sme nájsť vydavateľa, ako až kým som neoslovila skvelú a odvážnu a zlatú žienku, ktorá sa volá Šina, z Longitalu (dříve Dlhé diely, pozn. red.) a ona sa podujala na to, že to vydá vo svojom vydavateľstve Slnko Records.

Když mluvíme o těch penězích: na bookletu desky, o které mluvíme, stojí, že album vyšlo s příspěvkem Ministerstva kultury. To zní dobře. To jste žádali o nějaký grant?

Áno. Vydavateľka napísala grant a na hlavnú časť, na výrobu dostala. A ostatné sme robili tak... za priateľské služby. Mária Rojko, skvelá grafička, ktorá urobila do bookletu nádherné obrázky, tak tie robila za modré oči, pretože ju samotnú to bavilo. Požiadala ma, aby som jej robila oponentku diplomovej práce, ktorá vlastne pozostávala z ilustrácií balád. Takže do svojej diplomovej práce zaradila aj moju webovú stránku. Obhájila na jednotku s hviezdičkou... Boli to priateľské služby, vlastne všetci ľudia, ktorí do toho vstupovali, to robili takmer nezištne... Vrátane pôvabného animovaného klipu, ktorý robila moja študentka Eva Polakovičová s použitím kresieb detí mojej školy.

Když mluvíte o bookletu: vy jste přece výtvarnice, nenapadlo vás navrhnout si booklet sama?

Mne sa to páči práve takto. Mária ma oslovila už niekoľko rokov predtým. Chcela som, aby to robila ona, sľúbila som jej pri obhajobách, že bude na to raz príležitosť...

S bluesovým folkloristou

Několikrát už padlo jméno vašeho současného hlavního spolupracovníka Sama Smetany, se kterým hrajete od roku 1997. Představte ho trochu čtenářům, prosím.

Samo je pracovník Slovenského rozhlasu, je to odborník na autentický folklór aj praktický muzikant v ľudovej kapele, dokonca asi tri roky vedie kapelu Banda. Sú v nej výborní mladí vzdelaní inštrumentalisti – folkloristi a robia veľmi zaujímavú muziku, vychádzajúcu jednak zo slovenských tradičných regiónov, ale aj z okolitých európskych, alebo aj neeurópskych muzík na báze cimbálky. Samo sa vyzná v autentickom folklóre a je taký „lomený bluesový hráč“. Teda „folklórny huslista lomeno bluesový“. Stretli sme sa párkrát na konci ochranárskych večierkov, keď už odznela radostná, hlučná hudba, potom to končilo v tichom rozjímavom hraní. Keď sme sa trochu naťukali, skúsili sme to spolu na inej parkete. Ale hráme dosť sporadicky, musím povedať, že toho hrania nebolo tak veľa.

Vy jste někdy hrála i s tou jeho Bandou? Co vlastně mají za nástroje?

To je cimbálka, ešte ale ovenčená perkusiami, i keltskými, astúrskymi... Áno, s Bandou sme hrali na rôznych festivaloch a aj pred rokom sme mali koncert v Prahe vo Švandovom divadle. Oni hrajú svoj dosť dynamický repertoár a ten potom prekladáme mojimi baladami.

Někde jsem si přečetl, že Samo Smetana je takový ten lomaxovský lovec nahrávek, že se vydává do terénu s mikrofonem. Čerpala jste z jeho nahrávek něco, našel balady, které jste před tím neznala, a zařadila jste je do repertoáru?

Od neho som získala jednu nahrávku, takú zvláštnu mantrickú pieseň, rusínsku pieseň Pred koscelom. Inak som to vždy ja, ktorá dodávam materiál. Ja si ho vylovím väčšinou v knihách. Áno, Samo je tam na to, ale už niekoľko rokov, ako Slovenský rozhlas uťahuje finančné rozpočty... (smích), tak ich nepustia do terénu. Hej. Takže kedysi chodili na rôzne folklórne slávnosti, na veselice na dedine a nahrávali. Teraz ja neviem... žijú asi z archívov, no. Čo je teda... škoda, no.

Stejně jako na předchozí desce, i na Tvojej duši zahynúť nedám jsou úžasné aranže. Podle bookletu jste tři spoluaranžéři: kromě vás ještě Samo Smetana a Daniel Salontay. Jak to prakticky vypadalo, jak jste se o ten výsledek podělili?

No, vždy niekto niečo vymyslí a ten druhý povie „no dobre, alebo takto“, alebo „mohli bysme to takto skúsiť“... Nahrávka Pred koscelom vznikala v Rozhlase a bola bez basy. Hudobného režiséra napadlo, že tam naozaj tá spodná linka by mala byť ešte bohatšia. Tak zobral telefón a zavolal Oskarovi Rózsovi a on na druhý ráno prišiel a urobil to parádne hneď tak z oleja, tak... šup, šup, šup... Dalších päť vecí je tam takých, ktoré robil Dano Salontay sám a prizval do toho ešte ďalších muzikantov. Šla Katerina s Mariankom Vargom... to bolo tak, že ja som povedala: „Ja tu počujem Marianka Vargu“. A Dano Salontay povedal: „No tak... to skúsme.“ Tak som zavolala Mariankovi, on povedal, že dobre, Dano zobral nahrávku na notebook a dohovorili si stretnutie u Marianka večer. Nechal mu to tam dva dni, on do toho nahral jeden klavír, aj druhý klavír a o dva dni zatelefonoval, že „už to je.“ Potom mi telefonovala Vargova žena Janka, že: „Vieš čo, u nás nič iné neznie, len tie vaše pesničky. Jemu sa to tak strašne páči, že je z toho celý preč.“ Takže, taká radosť - všeobecná.

Pravděpodobně nechtěl hrát lidovky

Daniel Salontay nakonec produkoval a spoluaranžoval šest písniček z deseti: všechny ty, které nebyly předtočené ve studiu Slovenského rozhlasu. Jak jste si vlastně vybrala právě jeho? Vy jste spolu nějak před touto deskou spolupracovali?

Nie. Ja som chodila na jeho koncerty, lebo ma baví muzika, čo robí spolu so Šinou, ako Dlhé diely. Mám rada ich pohľad, veľmi jemný, soft, jemne rafinovane introvertný, ale taký... strašne moderný a šťavnatý. No a ja som sa snažila Daniela nahovoriť, aby do toho vstúpil: prvý krok bolo to, že s nami urobil v štúdiu dve veci už dva roky pred tým. Preňho to bol nový svet, on v živote pravdepodobne nemal v úmysle sa takým niečím zaoberať. Ale nijak necúvol. Ja som o tom veľa rozprávala, on počúval texty, významy, potom také súvzťažnosti... Hovorila som mu, ako to robím na koncertoch, keď to komentujem alebo dokladám ešte niečím iným, a Dano sa strašne divil, že také niečo môže byť. Mňa naopak trénoval napríklad v rytme, čo som celé roky nepestovala, keďže som nebola na nikom závislá. A potom nastúpil so svojou predstavou. Niečo sme najprv vypreparovali v jeho štúdiu, tak pracovne: rôzne playbacky, rôzne vokáliky, ktoré potom do niečoho pouplatňoval. A potom sme išli do štúdia a tam sa to dovarilo... za štyri dni, za päť, prakticky.

Volba dalších hostů byla na něm?

Viacmenej  äno, pravdaže, ja som s tým súhlasila. Dano už pred tým spolupracoval s  perkusinistom Ajdži Sabom a mandolinistom Maťkom Zajkom, to sú vlastne muzikanti od Jany Kirschner a sami robia veľmi zaujímavú muziku. Volajú sa Slide & Udu. Takže oni sú zohraní a myslím si, že im to bolo celkom milé do toho tiež vstúpiť. A to je všetko. Ostatné všetko tam vlastne robil on sám, laboroval všetky zvuky a tie gitary. Dano Salontay... a už nik. Ostatní hráči vstúpili s nami do kontaktu už v prvej sérii v rádiu - bubeník Eddy Portella, slovenský Peruánec, mládenec zo skupiny Mango Molas, Juraj Korec - hráč na barokový fagot a Rasťo Andris na gajdicu.

Za každým kopcem jiné nářečí

Odkud vlastně ty balady pocházejí? Zpíváte je všechny výhradně v nářečí, ve kterém jste je našla nebo v kterém vznikly?

Áno. Spočiatku, keď som to začala robiť, tak som si vyberala hlavne v stredoslovenčine, ktorá je prakticky spisovnou rečou. Vyhýbala som sa nejakým nárečným odchýlkam, ale neskôr ma začalo baviť práve vyberať si piesne z rôznych regiónov, aj keď nie som si celkom istá, či sa to tak vyslovuje v tom ktorom regióne... Sú zo zbierok, kde boli uverejnené, väčšinou foneticky, až na tú jednu, tú rusínsku. Tri z nich sú zo zbierky balád, ktoré sa zachovali v slovenských komunitách v Maďarsku. To bola zbierka vydaná v šesťdesiatych rokoch, takže ten materiál sa možno o niečo skôr pozbieral, a ich jazyk je dosť archaický.

Některá nářečí jsou pěkně náročná. Třeba písničce Tenejže sa jsem skoro nerozuměl.

Áno. Odporúčam, čo mi povedali kamaráti, že tiež nerozumeli a prečítali si francúzsky a anglický preklad. To je z južného Gemera. Tam pravdepodobne každá dedina za iným kopcom má trochu svojské nárečie. „Tenejže sa“ znamená tonúť po vode, hej. A „triasoška“ je ako triesočka, konárik. Konáriky z nejakej vŕby plávali vo vode: „tenejže sa, tenej, triasoška/pod nó stojí pekná diavoška.“ To už je jasné, nie?

Jasné.

Najprv stála, ale potom plávala, hej, utopila sa. Hľadala pomoc u rodinných príslušníkov, ale jej dušu zachránil milý. Tak je to... mystika, samozrejme.

Jak moc jsou takováhle nářečí obecně srozumitelná třeba pro Bratislavana?

Musím povedať, že na koncertoch to uvádzam. Alebo dám dobrú radu - prečítať si to v tej francúzštine. Ale, keď ľudia sú ochotní počúvať piesne po anglicky celý život a nerozumejú, čo v nich je, tak ich nemusí dráždiť, že nerozumejú pár veršov.

Napadá mě, že kdyby Pražák zpíval něco ostravsky, tak se určitě ozvou Ostraváci, že to dělá úplně špatně...

Áno, rozumiem, rozumiem, len... asi ide o čosi iné. Hrdí ostraváci si nenechajú przniť reč pražákmi... obávam sa, že tí z tej lokality južného Gemera nemajú o tom šajnu, že ja si niečo také trúfnem...

Nehrozí těm baladám opakování? Existuje několik jakýchsi osudových srážek, archetypů, které se všelijak kombinují a z nich vznikají texty balad. Není to vyčerpatelné?

Myslela som si, že je to vyčerpateľné, že už nič iné sa nemôže stať. Ale dostala som zborníky ľudových piesní, ktoré vydala Slovenská akadémia vied, kde sú zozbierané veci, doteraz nepublikované. Sú tam také rôzne témy, ktoré si myslím, že pred tým boli tabuizované, samozrejme, že ich folklórne súbory nespievali. Ja som tam našla kapitolku, ktorej som sa chopila a hovorím teraz, že, ako zo špásu, pracujeme na baladách, ktorými budeme chcieť pozitívne ovplyvniť demografickú krivku! Takými peknými príkladmi sú špeciálne témy, napríklad preoblečení kapláni, ktorí chodili za dievčatmi do dediny... skrátka tabuizované témy, ktoré skončili... vlastne pozitívne, hej. Vzhľadom na súčasnú situáciu a na novú vysťahovaleckú generáciu... robíme si z toho trošku žart. Takže mám už nejaké vytiahnuté a pripravené a začíname novú éru... povzbudzovanie národa peknými príkladmi... (Smích)

Muzikanti – a možná nejen oni – vám říkají Krvavá Zuza. Jste na to pyšná? Nebo vás to uráží?

Nie, nie. To vymyslel Dušan Valúch z bývalého Slnovratu a tak... myslím, že to je celkom primerané.

Tomáš Hrubý

Zuzana Homolová (* 17. 8. 1948 v Ružomberku, vl. jm. Dobromila Baloghová)

Vystudovala Filosofickou fakultu v Prešově, obor výtvarná výchova/slovenský jazyk. Na její hudební nasměrování měl silný vliv roční studijní pobyt v letech 1968-69 ve francouzském Tours. Po absolvování VŠ v roce 1972 se odstěhovala do Bratislavy, od roku 1975 vyučuje na výtvarném oboru Základní umělecké školy. V roce 1973 vydala první singl, který se stal současně až do roku 1989 její jedinou vydanou deskou. Věnuje se osobitému zpracování slovenských balad, v menší míře zhudebňování poezie. Od 70. let spolupracuje s pražským písničkářským sdružením Šafrán, v 80. letech spoluúčinkovala s bratislavským písničkářským sdružením Slnovrat. Kromě celé řady festivalů účinkovala i na Tanz & Folkfestu v Rudolstadtu (1999), vytvořila hudbu do televizních a divadelních inscenací. Od roku 1997 hraje s houslistou Samem Smetanou (též mandolína, zpěv), v současnosti nejčastěji jako Trojka Zuzany Homolové, tedy ještě s kytaristou Milošem Železňákem (též dobro, banjo, mandolína, perkuse). Za album Tvojej duši zahynúť nedám dostala v roce 2005 prestižní cenu Aurel (cena SNS IFPI) v kategorii world music/etno.

Diskografie:

Čas odchádza z domu (Opus, 1989; s Vladimírem Mertou a Janem Hrubým)

Homolová a Stivín (Opus, 1991; s Jiřím Stivínem)

Slovenské balady (Pavian Records, 1995; reedice BMG Ariola 1999; s Vlastou Redlem)